in ,

Zarytý odporca digitálu

„Akt na veľký formát tu nikto nefotí a o krajinkách a architektúre ma nebaví rozprávať.„

Kedy ste s veľkoformátovou fotografiou začali a čo Vás k nej priviedlo?
K veľkoformátovej fotografii som prišiel postupne. Fotografujem intenzívne cca 12 rokov. Prešiel som od digitálu, cez zvitkový film, až po formáty 4×5 a 13×18. Bola to najskôr zvedavosť, ako je možné, že také staré fotoaparáty, alebo objektívy (lebo o to v prvom rade ide), môžu fotografovať tak úžasne. Starý zvitkový Rolleiflex 6×6 odfotí ako žiadny digitál a rozdiel je 50-60 rokov. Načo sa potom hnať za „najdigi“ technikou? Napríklad staručký mosadzný Petzval vyrobený v roku 1905 urobí na fotke tzv. bokeh ako žiadny iný lepší objektív za tisíc eur na digitál. A to čaro starej fotografie nie je možné napodobniť, ani hodiny sedenia za počítačom. Tak prečo fotiť niečím tak nedokonalým ako digitál??? Raz som videl fotku, krásny portrét a bol som očarený, že čo mohlo takú krásu nafotiť. Kúpil som si presne taký fotoaparát aj objektív, aby som mohol niečo podobné fotiť aj ja a takto to je aj teraz z každým objektívom čo mám.

Samozrejme, poltóny, dynamika priestoru a podobné naučené frázy fotografov, to je tiež pravda, ale predovšetkým pre mňa zvedavosť. Potom to bolo porovnávanie fotografií. Tie digitálne sa ani nepribližujú k veľkoformátovým… Môžu sa tlačiť na maximum dpi, ale vyvolaná fotka – teda pozitív – je predsa úplne niečo iné. Moje fotografie nie sú o umení ani sa nepokladám za umelca, ale fotím čo vidím. Hľadám pocitovú dokonalosť fotografie, či už portrétu, aktu alebo zátišia… Bez retuše, bez zásahov len to, čo sa odfotí. Ak je vada negatívu, tak len prekrytie smietky, alebo škrabanec na fotke, špeciálnou farbou a štetcom (ceruzkou), ale žiadny zásah do fotografie…Mnoho terajších digitálnych fotografov sú viac menej počítačoví grafici. Idú niekoho odfotiť, nacvakajú tisíc záberov a potom hodiny sedia za počítačom a vyberajú, upravujú, retušujú menia tvar hlavy, šije, otvárajú oči, ak bola modelka prižmúrená, zväčšia pery, rozširujú ramená a nevadí ani, ak je troška pri tele, teda tučnejšia, za pol hodinky bude krásne štíhla a na koniec to všetko prežehlia, až vyzerá ozaj mlado… Ak majú dať modelke výsledok, tak na usb alebo CD. Myslím, že toto už nemá s fotografiou nič spoločné…sú to počítačoví grafici, kde je nakoniec úplne jedno, čím sa to nafotí, stačí mať dobrý počítač. Ale aby to vyzeralo dobre, tak pri fotení je dôležité, až im okolo krku visí poriadny teleobjektív Ja radšej urobím jednu dve fotografie a modelka, alebo klient dostane fotku s úžasnou atmosférou, čo neprešlo žiadnym počítačom. Veľa ľudí hovorí, že takéto fotografie majú „dušu“, no ja si myslím, že je to skutočnosť, je to atmosférou, teda žiadny „matrix“ Mojím zameraním je portrét, ženský akt a srdcovkou je zátišie, také sudkovské, tak to je krása…

Na Slovensku nie je veľa veľkoformátových nadšencov, čo sa venujú aktu na takýto veľký formát, skôr tak na zvitkový film, ale negatív 13×18 ani nepoznám. Fotografovanie portrétu a aktu je myslím najťažšie medzi zameraním na fotografiu. Skôr fotografov uspokojuje fotiť architektúru a krajinky, staré chalupy po Slovensku, ale pracovať s nahou modelkou je najťažšia vec aká môže byť. Ja obyčajne nafotím štyri až šesť negatívov a ak je jedna, alebo dve fotky dobré tak som spokojný a pracujem len s prirodzeným svetlom, tak žiadny blesk… Vyvolávanie negatívov je taká veda, že nikdy by som si nemyslel, že s tým začnem, no tiež to išlo postupne. Teraz si miešam vývojky presne podľa starých receptov, ako to robili starí majstri fotografie.

Je ešte nejaká netypická fotografická technika, ktorú by ste chceli skúsiť?

Vyskúšal som viacero historických techník zo zvedavosti, no žiadna ma tak neoslovila, ako fotografovanie na sklenenú dosku vlastnej výroby. Aj kolodium je zaujímavé, no odradili ma tie mrtvolné tváre a to sa mi nepáčilo. Začiatky s fotoemulziou boli naozaj ťažké a také náročné na spracovanie, že som myslel, že to nemôžem zvládnuť. Nikto to nerobí, nikto mi nikdy s ničím neporadil, všetko som si robil a vymýšľal sám…No podarilo sa mi to po mesiacoch skúšania priviesť k dokonalosti, akú som hľadal. Sklenená doska je neuveriteľne trvácna a tá kvalita fotky (pozitívu) je excelentná. Túto techniku používam, ale výhradne na fotografovanie zátišia.

Ako náročné bolo znovu objaviť tie staré metódy? Odkiaľ ste čerpali informácie?
Všetko som sa naučil prevažne z internetu od zahraničných zdrojov, prekladal som si celé články, pýtal som sa na rôznych fórach, ak som si nevedel rady. Objavovať starú techniku bolo a stále je veľmi náročné, je to beh na dlhé trate, taký celoživotný koníček. Všetko sa musí vyskúšať ručne, dlhé mesiace, alebo roky pokusov. Áno je to nesmierne náročné, ale bez toho to nejde, odmenený ste, ale jedinečnými fotografiami. Zahraničné fóra sú na niečo v začiatkoch dobré, no musí nastať čas ísť vlastnou cestou…Pred pár rokmi sa mi splnil veľký sen, bol som pozvaný na stretnutie s legendou a charizmatickým fotografom Robertom Vanom a Mayom Hircom, pozreli si moje fotografie a to je úplne niečo iné, ako keď vám niekto napíše cez internet… Aj preto si myslím, že moje fotografovanie má zmysel.

Poznáte se s ďalšími podobnými nadšencami?
Poznám viacero ľudí s podobným nadšením na veľkoformátovú fotografiu, ale predovšetkým v Čechách a mám kamarátov v Poľsku. Na Slovensku skoro vôbec. Možno aj preto, že akt na takýto formát tu nikto nefotí a o krajinkách a architektúre ma nebaví rozprávať Samozrejme,že pár nadšencov odfotilo svoje priateľky, ale intenzívne sa aktu nikto nevenuje.

Vzali by ste niekoho k sebe “do učenia”, keby bol záujem?
Ak môžem, pomôžem, ak sa ma niekto na nejakú vec ohľadom fotografie, miešanie chémie spýta, ale pod tou podmienkou, že nebude z toho robiť tzv. workshop. Píšu mi aby som im niečo poradil, ale potom pozriem na ich osobné stránky a ten človek si pýta peniaze za základy fotografovania a robí workshopy zo všetkého, nikto o ňom nepočul, vlastne ako fotograf neexistuje, prečo s ním spolupracovať? Myslím si, že fotografovanie je poslanie, preto rád pomôžem. No v dnešnej dobe si ľudia pýtajú peniaze za všetko a to sa mi nepáči, preto moje vedomosti nie sú na predaj, ale nikdy pomoc neodmietnem…

Výnimočnosť Vašej práce je v tom, že všetko robíte úplne analógovo. Kde je možné vidieť Vaše práce naživo, mimo digitálny svet, tak, aby si túto výnimočnosť mohol divák vychutnať?
Napríklad pred mesiacom mi bola uverejnená fotografia v svetoznámej jedinečnej knihe „Sensual photography“ vydanej vo Francúzsku do celého sveta. To je pre mňa veľké česť. V tej knihe je veľa vynikajúcich fotografov fotiacich aj na film, aj na digitál, no moja je z veľkého formátu… Slová starého majstra: jedna vynikajúca fotka za rok, dvadsať za dvadsať rokov, tak potom môžeš urobiť výstavu. Teraz nie je problém urobiť výstavu v nejakej kaviarni, ale touto cestou nechcem ísť, všetko má svoj čas. Mám rozpracovaných viacero projektov, ale teraz chcem len fotiť a zdokonaľovať sa v klasickej fotke. Fotím aj na objednávku, no chcel by som zostať nezávislý a hrdý amatér.

Máte nejaký svoj vzor?
Mojími vzormi sú starí majstri fotografie Helmut Newton, Jeanloup Sieff, Robert Vano ale i jedinečný Josef Sudek, Drtikol či Ansel Adams, alebo z mladších Hannes Caspar. V tejto zvláštnej dobe presýtenej digitálnou fotografiou nesledujem nič, čo bolo fotené digitálom,dokonca som zarytý odporca digitálu …

Report

What do you think?

Written by Photogenic

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

GIPHY App Key not set. Please check settings